Program

14. NOVEMBER 2018

Slávnostné otvorenie spojené s gratuláciou, odovzdaním ocenení a úvodnou prednáškou jubilanta
Slovenskí Chorváti – korene a súčasnosť
[ abstrakt ]

Príspevok sa zaoberá príčinami vzniku chorvátskej menšiny na území dnešného Slovenska. Spomínané príčiny možno všeobecne klasifikovať ako vonkajšie, ktorých primárnym činiteľom boli Osmani, a vnútorné, kde osídľovanie slovenského územia sa stalo nutnosťou po decimácii domáceho obyvateľstva v dôsledku morových epidémií, prípadne pľundrovania žoldnierskymi vojskami. Dôležitou historickou osobnosťou, stojacou za iniciovaním kolonizácie Chorvátmi bol palatín Báthory, ktorý obyvateľstvo z Balkánu priviedol do Devínskej Novej Vsi v rokoch 1540 – 1550. Napriek tomu nemalo chorvátske obyvateľstvo vždy ideálne podmienky pre svoj život v novom prostredí o čom svedčí aj tajná inštrukcia kráľa Maximiliána I. z roku 1573 zameraná proti usadeniu Chorvátov. Veľmi zaujímavým prameňom k výskumu dejín Chorvátov na juhozápadnom Slovensku je urbár Červenokamenského panstva vedený do roku 1600.
Na základe prameňov a geografických názvov možno identifikovať aj presnú lokalizáciu balkánskeho pôvodu Chorvátov. Ako príklad možno uviesť Šenkvice, kam prišli v 80. rokoch 16. storočia zo Sisaku. Obcou preteká potok rovnakého názvu. Rovnako možno nachádzať podobné názvy odkazujúce na balkánsky pôvod aj v Devínskej Novej Vsi.
O výskum Chorvátov na území Slovenska sa značne pričinili Václav Vážny, Anton Vaclavík, Alexander Húščava, Kveta Kučerová a Ján Botík.
V súčasnosti si chorvátska menšina na Slovensku uchováva svoje tradície a identitu. Od roku 1989 sa koná každoročne festival chorvátskej kultúry. V roku 1990 vznikli v Jarovciach, Čuňove, Devínskej Novej Vsi a Chorvátskom Grobe Chorvátske spolky, ktoré sú súčasťou Chorvátskeho kultúrneho zväzu.

Prof. Dr. habil. László Szögi (MTA-ELTE History of Universities Research Group)
Národnostné zloženie a národnostná spolupráca, respektíve národnostné konflikty v štátnych a katolíckych vyšších vzdelávacích inštitúciách v hornom Uhorsku v rokoch 1777 – 1850
[ abstrakt ]

Svojím príspevkom by som chcel predstaviť výsledky vedeckého bádania na území dnešného Slovenska, ktoré zahŕňajú v skúmanom období poslucháčov štátnych i cirkevných vyšších vzdelávacích inštitúcií, ich národnostné, spoločenské a religiózne zloženie, a taktiež závery vyvoditeľné zo získaných údajov. V Skupine pre výskum dejín vysokého školstva, ktorá bola zriadená z iniciatívy Maďarskej akadémie vied a Univerzity Loránda Eötvösa, už 5 rokov vytvárame databázu študentov – poslucháčov vyšších vzdelávacích inštitúcií, ktoré existovali a fungovali na bývalom území Uhorska. Na základe tohto budem referovať o Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, Uhorskej kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave, Kráľovskej právnickej akadémii v Košiciach a Biskupský seminár, Arcibiskupské lýceum filozofie a seminár v Trnave, Biskupské lýceum filozofie a seminár, a samozrejme o údajoch týkajúcich sa študentov týchto inštitúcií. Pramene ku Generálnemu semináru v Bratislave sa nám už podarilo zozbierať, ale na jeho databáze pracujeme a bude spracovaná až nasledujúcom období. Spomeniem aj Semináre v Nitre, Banskej Bystrici a v Spišskej Kapitule a ich poslucháčov, z ktorých však máme k dispozícii zatiaľ čiastkové, respektíve neúplné údaje.

Alex Durovics (MTA-ELTE History of Universities Research Group)
Národnosti v luteránskych lýceách v prvej polovici XIX. storočia
[ abstrakt ]

Výskumná skupina MTA-ELTE Dejiny univerzít zhromaždila množstvo cenných údajov o študentoch evanjelických lýceí v bývalom Uhorskom kráľovstve. Z tohto veľkého projektu sa moja prezentácia zameria len na územie Slovenskej republiky. V súčasnosti máme kompletnú databázu o vysokoškolských študentoch mnohých inštitúcií, napríklad v prípade kolégia v Prešove a lýceí v Kežmarku, Levoči, Bratislave a Banskej Štiavnici. Použitím týchto už spracovaných informácií stručne zhrniem všetko, čo vieme o etnickej, sociálnej, náboženskej stratifikácii vyššie uvedených inštitúcií, a poskytnem pozoruhodné / pamätihodné príbehy o spoločnom živote ich etnicky zmiešaných študentov v prvej polovici 19. storočia.

Mgr. Ladislav Jurányi (Centrum spoločných činností SAV, Ústredný archív SAV)
Arnold Stummer Ipolyi
[ abstrakt ]

Cieľom príspevku je priblížiť odbornej i laickej verejnosti osobnosť kňaza, cirkevného hodnostára, biskupa Arnolda Stummera Ipolyiho a jeho vedeckú činnosť v oblasti dejín umenia, etnografie, archeológie, ochrany pamiatok a muzeológie. V týchto vedných odboroch je možné ho považovať za priekopníka. Mnoho jeho vedeckých prác má veľký význam pre štúdium dejín na území dnešného Slovenska, hlavne jeho výskum sakrálnych pamiatok na Žitnom ostrove a v Banskej Bystrici.

Mgr. Martin Čičo (Slovenská národná galéria)
Prínos Spoločnosti Ježišovej ku kultúrnej výmene na našom území v období raného novoveku
[ abstrakt ]

Kultúrno-umelecký prínos Spoločnosti Ježišovej – jezuitov, najdôležitejšieho novovekého rádu katolíckej cirkvi v Európe, je nespochybniteľný. V počiatkoch skúmania obdobia baroka niektorí bádatelia dokonca razili termín „jezuitský sloh“. Ako a čím to bolo spôsobené nám pomôže poodhaliť analýza jej fungovania, na jej pochopenie nám veľmi dobre poslúži ojedinelá mapa Rakúskej jezuitskej provincie zo zbierok Slovenskej národnej galérie (inv. č. G 13746).
Ukazuje na internacionálnosť cirkvi a rehoľných spoločenstiev, pričom v niektorých prípadoch prekračovali územia ich administratívnych jednotiek hranice jednotlivých kráľovstiev. Tak tomu bolo aj v prípade Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej, do ktorej počas celého obdobia jej trvania(1563 – 1773) patrilo aj celé Uhorsko. Mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva na tak veľkom území sa prirodzene prejavilo aj v zložení „členskej základne“ Spoločnosti. Jazyková pripravenosť bola rozhodujúca pre pôsobenie pátrov rotujúcich po celom území provincie a len málokedy sa stalo, že by niektorí ostali jednojazyční. Spomínaná mapa ukazuje všetky lokality Spoločnosti na danom území s rozdelením na univerzity, kolégiá, rezidencie či misie a pridáva ďalšie dôležité údaje ako sú súpisy provinciálov. Prínosné sú údaje o vzdialenostiach medzi jednotlivými lokalitami zostavenými v synoptickej tabuľke. Ak k tomu prirátame vynikajúcu organizáciu rádu, založenú na centrálnom korešpondenčnom riadení, výsledkom je dobre fungujúca sieť prenosu ideí, poznania a skúseností, ktoré boli základom pre kultúrnu výmenu. Mnohé diela „jezuitskej“ architektúry a umelecko-remeselná výzdoba ich interiérov sú toho najlepším príkladom, viaceré z nich a ich spojitosti s objednávateľmi či tvorcami zahraničného pôvodu budem obrazovo ilustrovať.

Mgr. Zita Perleczká (Univerzitná knižnica v Bratislave)
Život a dielo Marcina Bylicu z Olkusza (1433-1493)
[ abstrakt ]

Cieľom príspevku je priblíženie osoby a vedeckej činnosti Marcina Bylicu. Významné a vhodné na dôkladnejší výskum sú výsledky jeho astrologických a astronomických pozorovaní a tiež jeho pedagogická činnosť na pôde Academie Istropolitany v službách uhorského kráľa Mateja Korvína. Nemenej zaujímavé sú jeho zachované písomnosti o vzácnych nebeských úkazoch z rokov 1468 a 1472.

Mgr. Vratislav Zervan, PhD. (Österreichische Akademie der Wissenschaften. Institut für Mittelalter-forschung. Abteilung Byzanzforschung)
„Priateľstvo je pre ľudí tým najväčším statkom.“ Nicasius Ellebodius a jeho okruh priateľov
[ abstrakt ]

Citát v názve prednášky pochádzajúci z diela Hierón gréckeho historika a filozofa Xenofónta zapísal Nicasius Ellebodius do pamätníka (tzv. Album amicorum) Veita Seytza. Posolstvo tohto výroku rodák z flámskeho Kasselu napĺňal celý svoj život. Talentovaný študent sa vďaka nadobudnutému vzdelaniu na vtedajších prestížnych univerzitách stal súčasťou širokej siete humanistov. Jeden z jeho najlepších priateľov Giovanni Vincenzo Pinelli na základe testamentu po jeho smrti obdržal časť jeho rozsiahlej pozostalosti, ktorá sa neskôr dostala do zbierok Biblioteca Ambrosiana v Miláne. Listy a predovšetkým komentáre k dôležitým dielam antických autorov z tohto fondu dokladajú, že Nicasius Ellebodius patril k osobnostiam širšieho významu a jeho res publica litteraria zahŕňala desiatky význačných humanistov. Vďaka podpore popredných cirkevných hodnostárov ako kardinál Granvelle, ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh, a nitriansky biskup Zachariáš Mošovský sa Nicasius Ellebodius naďalej mohol venovať štúdiu, ale našiel aj pracovné uplatnenie ako osobný lekár u prepošta bratislavskej kapituly Štefan Radetius. Príspevok sa bude venovať najmä obdobiu jeho pôsobenia na území dnešného Slovenska.

Mgr. Svorad Zavarský, PhD. (Slavistický ústav Jána Stanislava SAV)
Bratislavský básnik Anton Faber (neolatinistický prístup k etnickej pluralite historického Slovenska)
[ abstrakt ]

Kultúrna identita a historická pamäť dnešných obyvateľov Slovenska je nepochybne výslednicou pôsobenia viacerých etník. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia sa však pod vplyvom nacionalizmu vedomie o tejto skutočnosti odsunulo do úzadia a hoci literárny historik Andrej Mráz už v r. 1948 hovoril o jazykovej pluralite staršej slovenskej literatúry, jeho koncept nebol dosiaľ vo výskume naplnený. Jedným z kľúčov k preklenutiu diskontinuity, ktorú v našom historickom vedomí privodili peripetie ostatných dvesto rokov, je výskum novolatinskej literatúry, média, ktoré bolo po stáročia spoločné pre všetky kultúrne etniká obývajúce priestor dnešného Slovenska.
V tomto príspevku sa venuje pozornosť osobnosti Antona Fabera (1772 – po 1856), profesora štatistiky a banského práva na Kráľovskej akadémii v Bratislave a pozoruhodného latinského básnika druhej štvrtiny 19. storočia. Faberovi predkovia, ktorí pochádzali zo Sardínie, sa v 17. storočí usadili v Brne, odkiaľ sa neskôr presídlili do Devína pri Bratislave. Anton bol už rodený bratislavčan, jeho matka bola nemeckej národnosti (rod. Kampfengelová) a takisto neskôr aj jeho manželka. Jeho latinská poézia je nesmierne zaujímavým svedectvom o svete, ktorý pre rýchlo postupujúcu maďarizáciu a s ňou súvisiacu národnostnú polarizáciu v priebehu prvej polovice 19. storočia rapídne odcházal do zabudnutia. Faber bol odporcom akéhokoľvek uprednostňovania jednej národnosti na úkor ostatných, a to bol určite jeden z dôvodov prečo celé svoje dielo, tak básnické ako aj akademické, napísal po latinsky. Keby sme mali charakterizovať Faberovu identitu, museli by sme povedať, že bol predovšetkým bratislavčanom. Z jeho poézie zaznieva silná nostalgia za odchádzajúcou slávou Bratislavy, ktorá bola preňho symbolom „starého dobrého“ Uhorska.

PhDr. Janka Petőczová, CSc. (Ústav hudobnej vedy SAV)
Nemecký hudobník Friedrich Wilhelm Wagner a jeho vklad do rozvoja zborového spievania na Spiši v 19. storočí
[ abstrakt ]

Friedrich Wilhelm Wagner (1815, Heinersdorf – 1887, Levoča) prišiel do Levoče na miesto evanjelického kantora a organistu v roku 1837 ako absolvent Saského kráľovského učiteľského seminára v Drážďanoch. Na Spiši založil novú tradíciu sakrálneho i svetského zborového spievania. Dirigoval spevácky zbor pri evanjelickom kostole, detský zbor v škole a od roku 1863 Levočský mužský spevácky spolok Leutschauer Männergesangsverein / Lőcsei férfi dalkör. V roku 1883 je evidovaný ako zakladateľ Spišského speváckeho zväzu Zipser Sängerbund. Pokračovateľom v jeho hudobníckej činnosti bol jeho zať Karol Ormossy (Ormossy Károly, 1850, Pinkafeld – 1907, Levoča), ktorý prišiel na Spiš v roku 1872 zo Železnej župy (Komitat Eisenburg). Rodinnú hudobnú tradíciu rozvíjali dve dcéry Fr. W. Wagnera a jeho vnučka, speváčka a klaviristka Anna Schrantz (rod. Ormossy). V archíve CZ ECAV v Levoči sa zachoval tzv. „Denník kantorov“, rukopisný zošit Festliche Gesänge, obsahujúci zoznam slávnostných spevov predvádzaných v evanjelickom kostole, ktoré dirigoval Friedrich Wilhelm Wagner a po ňom Karol Ormossy; ten začal písať aj repertoár svetských koncertov Weltliche Gesänge. Ide o unikátny prameň k dejinám hudobnej kultúry na Slovensku. Dokumentuje vysokú úroveň hudobnej kultúry a vzdelania na Spiši, dlhoročnú tradíciu nemeckého zborového spievania v Levoči a v neposlednom rade jeho viacjazyčné špecifiká (preklady nemeckých zborových piesní do maďarčiny).

Mgr. Ján Kovačič (Východoslovenská galéria Košice)
JUDr. Josef Polák – kľúčová osobnosť kultúrnych dejín prvorepublikových Košíc
[ abstrakt ]

Predložený príspevok sa venuje pôsobeniu českého právnika židovského pôvodu Dr. Josefa Poláka vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach v období trvania prvej Československej republiky. V tej dobe sa Košice práve vďaka pôsobeniu tohto riaditeľa múzea stali popredným kultúrnym a umeleckým centrom východnej časti republiky, v ktorom sa v 20. rokoch sústredilo mnoho umelcov zo susedných krajín. Intenzívny kontakt, vychádzajúci zo vzájomnej výmeny informácií (najmä prostredníctvom časopisov a osobných stretnutí), umelcov nielen inšpiroval, ale zároveň aktívne zabezpečoval životný priestor pre progresívne umenie 20. rokov, ktoré neskôr vošlo do dejín umenia pod názvom Košická moderna. V 30. rokoch múzeum pokračovalo v nastúpenom trende prezentovaním tvorby prominentných domácich (československých) i zahraničných umelcov a umeleckých spolkov. Dr. Josefovi Polákovi sa napriek mnohým prekážkam podarilo naštartovať tak významnú činnosť, akú v tom období na Slovensku nevyvíjala žiadna kultúrna inštitúcia. Cieľom príspevku je na základe nadobudnutých znalostí, archívneho materiálu a dobovej tlače podať čo najucelenejší obraz o úlohe ústrednej postavy medzivojnového kultúrneho života v Košiciach, JUDr. Josefa Poláka, riaditeľa Východoslovenského múzea.

PhDr. Peter Mulík, PhD. (Slovenský historický ústav Matice slovenskej)
Nemci v slovenských dejinách a ich prínos k západnej orientácii slovenskej kultúry a civilizácie
[ abstrakt ]

Kontakty moravských a nitrianskych Slovenov so Západom umožňoval najmä Dunaj. Preto sú Slovinci a Slováci najstaršie kresťanské národy medzi Slovanmi. Od čias posviacky nitrianskeho kostola salzburským arcibiskupom Adalrámom v roku 828, až po stavby veľkých gotických chrámov v 14. a 15. stor. kultúrne smerovanie slovenského územia určovali Nemci. Reformácia, skorá nemecká národná revolúcia, podnietila (cez nemecký Wittenberg) aj slovenský národný emancipačný pohyb, čo sa zosilnilo v období rekatolizácie pôsobením slovenských jezuitov z centier v Gráci, Viedni a Insbrucku.

Doc. PhDr. Jana Skladaná, CSc. (Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta)
Kontakty slovenčiny s inými jazykmi v staršom období
[ abstrakt ]

Medzijazykové kontakty, a to bezprostredné i sprostredkované, sú historickou nevyhnutnosťou vo vývine každého jazyka alebo rodiny jazykov, či už geneticky spríbuznených, alebo nepríbuzných. Jazyky od samých začiatkov svojho vzniku žijú a vyvíjajú sa v stálych vzájomných kontaktoch. Jazyk sa vyvíja zároveň s vývojom spoločnosti. takže aj pri vzájomných jazykových vplyvoch sú dôležité činitele z oblasti politickej, hospodárškej, spoločenskej, náboženskej, kultúrnej a i. Príspevok analyzuje kontakty slovenčiny s latinčinou. nemčinou, maďarčinou, češtinou a inými jazykmi v staršom období.

15. NOVEMBER 2018

PhDr. Beata Ricziová – Mgr. Oľga Vaneková, PhD. (Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav cudzích jazykov)
Paul Ballus a jeho dielo
[ abstrakt ]

Paul Ballus (Modra 1783 – Bratislava 1848) prežil celý svoj život v Bratislave a bol významným členom občianskeho, spoločenského, vedeckého i náboženského spoločenstva mesta. P. Ballus bol súčasťou nemeckej komunity, ktorá tvorila ešte začiatkom 19. storočia väčšinu obyvateľstva v Bratislave. Ako člen mestského zastupiteľstva využil vo svojom najznámejšom diele Pressburg und seine Umgebungen (1823) i záznamy a štatistiky mesta. V diele Beschreibung der den Obstbäumen in hiesiger Gegend schädlichsten Raupenarten nebst Hindeutungen zu deren allmähligen Vertilgung und Unschädlichmachung (1830) zužitkoval svoje prírodovedné štúdiá a záujmy. Jedným z dokladov o jeho významnom podiele na charitatívnom spolkovom živote v Bratislave je spis Geschichte der Entstehung und Gründung des Waisenhauses in der k. freien Krönungstadt Preßburg (1833).
Autorky na základe dobových dokumetov a archívnych záznamov prinášajú informácie o živote a diele P. Ballusa, významnej osobnosti žijúcej a pôsobiacej v Bratislave v 1. polovici 19. storočia. Príspevok približuje významný prínos príslušníka neslovenského etnika P. Ballusa pre rozvoj rôznych oblastí spoločenského života v meste.

Mgr. Milan Šišmiš (Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav)
Indovia a slovenská spoločnosť
[ abstrakt ]

Záujem Európanov o objavovanie Indie a jej kultúry bol pomerne aktívny a siaha hlboko do čias pred naším letopočtom. Ich vplyv v našom prostredí bol dlho skôr sprostredkovaný a preto nebadateľný. K prehlbovaniu vzájomného spoznávania došlo v novoveku (v koloniálnom období), zvlášť od 18. storočia. V tomto príspevku chceme poukázať na to, ako Indovia, ich osobnosti a kultúra, ovplyvnili život slovenskej spoločnosti.

Mgr. Eva Greschová (Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva)
Rudolf Maximovič a jeho vplyv na vývoj ochrany prírody na Slovensku po roku 1918
[ abstrakt ]

-

Mgr. Veronika Bakičová, PhD. – Mgr. Kamila Fircáková (Univerzitná knižnica v Bratislave)
Českí a maďarskí lídri hudobného kabinetu Univerzitnej knižnice v Bratislave
[ abstrakt ]

Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice v Bratislave počas 73 ročnej histórie (1945 – 2018) viedlo šesť osobností: prof. PhDr. Oto Ferenczy, PhDr. Jana Mária Terrayová, Vladimír Dvořák, PhDr. Emese Duka-Zólyomiová, Mgr. Dana Drličková a Mgr. Veronika Bakičová, PhD. Slovenskými reprezentantmi sú Oto Ferenczy (1945 – 1951) a Veronika.Bakičová (od 2017). Češka Jana Mária Terrayová riadila kabinet od začatia systematickej práce s hudobnými dokumentmi v roku 1952 dva roky, následne Čech – Moravan Dvořák šestnásť rokov, Maďarka Emese Duka-Zólyomiová tridsaťštyri rokov a Češka Dana Drličková jedenásť rokov. Príspevok sa zameriava na Dvořáka a Duka-Zólyomiovú, ktorí vybudovali knižničný fond a technické vybavenie kabinetu na úroveň hodnú Univerzitnej knižnice v Bratislave, najväčšej a najstaršej vedeckej knižnice na Slovensku. Zároveň metodicky riadili hudobné oddelenia slovenských verejných knižníc. Svojou erudovanosťou, pracovitosťou, zanietenosťou a za výraznej finančnej pomoci štátu priviedli hudobný kabinet Univerzitnej knižnice v Bratislave ako aj slovenské hudobné knihovníctvo na vrcholnú úroveň.

PhDr. Gabriela Kiliánová, CSc. (Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV)
Nemeckí etnológovia na Slovensku počas druhej svetovej vojny: veda alebo ideológia?
[ abstrakt ]

Príspevok sa zameria na činnosť nemeckých bádateľov Franza a Herty Berankovcov počas ich pôsobenia v Karpatonemeckom ústave v Kežmarku (Karpatendeutsches Institut in Käsmark) od 1941 po 1945. Berankovci sa venovali výskumu ľudovej kultúry Nemcov na Slovensku. V príspevku sa pokúsim osvetliť otázky:
1. Na aké javy ľudovej kultúry sústredili nemeckí etnológovia svoju pozornosť a prečo?
2. Aké boli politické a ideologické ciele zberu folklóru Nemcov na Slovensku?
Činnosť nemeckých etnológov budem zároveň sledovať v kontexte dobovej politickej a ideologickej situácie na Slovensku i v Nemecku. V neposlednom rade budem prípad rozoberať z pohľadu vzťahu vedy, ideológie a politickej moci, pričom sa môžem oprieť o viaceré práce, venované všeobecným alebo špeciálnym otázkam z tejto témy (Foucault 1987, 2000; Lozoviuk 2004, 2008; Zückert 2016 a iné).

Literatúra
Foucault, Michel (1987): Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Bratislava.
Foucault, Michel (2000): Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava.
Lozoviuk, Petr (2004): Bruno Schier in der Slowakei. Ein vergessenes Kapitel der Wissenschaftsgeschichte. In: Volkskunde in Sachsen, roč. 16, s. 129-154.
Lozoviuk, Petr (2008): Interethnik im wissenschaftlichen Prozess. Deutschsprachige Volkskunde in Böhmen und ihre gesellschaftliche Auswirkungen. Göttingen.
Zückert, Martin (2016): Jenseits der Nation: Überlegungen zu einer Geschichte der Deutschen in der Slowakei. In: Zückert, Martin – Schvarc, Michal – Meier, Jörg eds.: Migration - Zentrum und Peripherie Kulturelle Vielfalt. Neue Zugänge zur Geschichte der Deutschen in der Slowakei. DigiOst – Band 7, Lepzig, BiblionMedia, s. 13-36.

PhDr. Silvia Némethová (Univerzitná knižnica v Bratislave, Archív a správa registratúry UKB)
Emil Kumlik, riaditeľ knižnice Alžbetiny univerzity (1914-1918)
[ abstrakt ]

Pri príležitosti 150. výročia narodenia Emila Kumlika by som rada zmapovala vo svojom príspevku jeho život a odbornú vedeckú činnosť. Emil Kumlik položil základy knižnice Alžbetiny univerzity. Vydal knižničný poriadok a budoval jej knižničný fond. Prispel aj k zriadeniu samotnej Alžbetiny univerzity v Prešporku. Vo svojej správe, predloženej mestskej rade, podporil založenie univerzity a navrhol ju nazvať „Alžbetina univerzita“ po uhorskej kráľovnej, Alžbete Bavorskej, manželky cisára Františka Jozefa I. Mestská rada jeho návrh postúpila prostredníctvom Kráľovského kabinetu priamo kráľovi v marci 1912. Uvažovalo sa o založení univerzity vo viacerých mestách (Pécs, Debrecín, Prešporok, Segedín). Na základe zákonného článku XXXVI:/1912 sa univerzita zriadila v Prešporku a v Segedíne. Emil Kumlik svojou činnosťou podporil aj rozvoj kultúrneho života v Prešporku. Vydal niekoľko publikácii, v ktorých sa venoval histórii Prešporku a publikoval množstvo článkov v prešporských, peštianskych i viedenských časopisoch. Knižničný fond, ktorý Emil Kumlik vytvoril, aj dnes tvorí základ knižničného fondu Univerzitnej knižnice v Bratislave.

Mgr. Zuzana Bartošová, PhD. (Centrum vied o umení SAV, Ústav dejín umenia)
Prínos migrantov pre výtvarný život Košíc v dvadsiatych rokoch 20. storočia
[ abstrakt ]

V príspevku sa budem venovať vkladu migrujúcich umelcov do výtvarného života Košíc v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Uplatňujem v ňom aktuálnu kartografickú interpretáciu vymedzenej problematiky oproti tradičnej logocentrickej.
Špecifická situácia v Košiciach nastala po páde Maďarskej republiky rád. Umelecký život mesta obohatili avantgardní umelci a kritici vracajúci sa do svojich rodísk po sľubných začiatkoch v Budapešti, aj migranti medzi Berlínom a Bukurešťou. Vďaka multikulturálnej atmosfére tu ostali niekoľko rokov. Títo umelci v svojej tvorbe zväčša vychádzali z konštruktivizmu a po skončení 1. svetovej vojny ho modifikovali do podoby novej vecnosti. Boli spoločensky angažovaní, čo uplatňovali vo výbere tém, ako napríklad Alexander Bortnyik, ktorý tu žil temer dva roky, ale i Gejza Schiller a ďalší.
Stmelujúcim prvkom rozmanitých osobností a ich aktivít bol riaditeľ Východoslovenského múzea Josef Polák, pôvodom z Prahy. V Košiciach pôsobil medzi rokmi 1919 až 1938. Organizoval výstavy slovenských, českých, domácich košických i dočasne tu žijúcich autorov i výstavy súdobej európskej grafiky. Pri múzeu založil výtvarné kurzy, viedol ich Eugen Krón, ktorý v Košiciach našiel domov po nútenom odchode z Budapešti. „Aktivistické“ večery tu realizoval Lajoss Kassák na pozvanie divadelného kritika Jánosa Máczu a Ődöna Mihályia: obaja v tom čase pôsobili v Košiach.
Relatívne politicky liberálna atmosféra medzivojnového Československa umožnila, aby sa v Košiciach mohli uplatniť individuálne umelecké snahy aj migrujúcich umelcov a intelektuálov. Táto skutočnosť podčiarkuje význam tolerancie k jazykovej i konfesionálnej inakosti, ktorá je základom genia loci tohoto mesta.

Prof. PhDr. Mária Čižmárová (Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta, Inštitút ukrajinistiky a stredoeurópskych štúdií)
Vasiľ Petrovič Latta – bádateľ slovensko-ukrajinského jazykového pomedzia
[ abstrakt ]

Príspevok približuje život a dielo Vasiľa Lattu, slavistu-dialektológa, etnografa a vysokoškolského pedagóga, rodáka z Pčoliného na východnom Slovensku. Menovaný študoval ruský jazyk na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, následne na Filologickej fakulte Štátnej univerzity A. Ždanova v Leningrade. Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil na viacerých školách východného Slovenska. Istý čas prednášal na Katedre ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove a na Filozofickej fakulte Komenského v Bratislave (1954 − 1965). V centre jeho vedeckého záujmu boli ukrajinské rusínske nárečia východného Slovenska, ktoré dobre poznal, zapisoval ich sám priamo v teréne podľa špeciálne zostaveného nárečového dotazníka.
Zozbieral nárečový materiál z 270 lokalít s ukrajinským (rusínskym) obyvateľstvom východného Slovenska a mal v úmysle vydať dva zväzky atlasu ukrajinských nárečí. Smelé plány sa docentovi Vasiľovi Lattovi nepodarilo splniť, lebo v roku 1965 ako štyridsať štyri ročný nečakane zomrel. Jazykovedec vo svojom výskume uplatňoval metódu jazykového zemepisu, vypracoval vlastný spôsob interpretácie nárečového materiálu s uplatnením historických, etnografických a iných údajov. Od roku 1954 do konca svojho mladého života intenzívne pracoval na lingvistickom atlase ukrajinských nárečí východného Slovenska. Obrovský rukopisný materiál viac ako 20 rokov čakal na uverejnenie vo fondoch Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V 1991 roku pri príležitosti nedožitých sedemdesiatin jazykovedca z jeho pozostalosti vyšiel Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska vďaka obetavosti zostavovateľov – Zuzany Hanudeľovej, Ivora Ripku a Miroslava Sopoligu.